Ozdoba Perzeovho meča
Rána sú už citeľne chladnejšie, čo je neklamný znak toho, že sa jeseň dostáva k slovu. Cez deň je ešte príjemne teplo, večer však ide teplota dole, i tma sa prikráda skôr. Neodmysliteľne k tomuto obdobiu na nočnej oblohe patria jesenné súhvezdia z jednej báje a to Pegas, Androméda a Perzeus. A práve v Perzeovi, hrdinovi, ktorý zabil Medúzu, sa nachádza prekrásna dvojitá hviezdokopa. Prvé chladné noci mi pripomínajú pohľad na túto perlu jesene a myslím, že i viacerým z vás.
Dvojitá hviezdokopa v Perzeovi, formálne známa ako h a χ (chí) Persei alebo tiež NGC 884 a NGC 869, leží v severnej časti známeho súhvezdia Perzeus na rozhraní so súhvezdím kráľovnej Kasiopeji. V tomto súhvezdí sa nachádza radiant azda najznámejšieho meteorického roja Perzeidy, ktoré sú viditeľné v priebehu augusta s maximom vždy okolo 12. augusta. Tento šperk ďalekého vesmíru, ozdoba rukoväte Perzeovho meča, nie je zaradený v slávnom Messierovom katalógu, čo môže mierne prekvapiť. Ale Charles Messier tvoril svoj katalóg z dôvodu, aby neboli objekty vzdialeného vesmíru zamenené za kométy, takže sa zdá, že pán Messier si myslel, že tento objekt nikto nebude považovať za kométu. Z tohto tiež vyplýva, že dvojitá hviezdokopa je viditeľná aj voľným okom, čo je fakt, ale vidíme ju takto predovšetkým na tmavej oblohe. Vídaval ju i grécky astronóm Hipparchos a niekedy okolo roku 130 pred naším letopočtom ju ako prvý katalogizoval. Avšak pravá podstata tohto objektu zostala skrytá až do vynálezu ďalekohľadu. Fakt, že sa jedna o dve samostatné skupiny hviezd rozpoznal ako prvý začiatkom 19. storočia William Herschel. Skutočnú krásu tak oceníme až pri pohľade cez ďalekohľad so širokým zorným poľom, kedy sa nám ukážu spolu obe skupiny hviezd blízko seba.
Perzeus, syn boha Dia, je znázornený na oblohe s hlavou Medúzy, ktorú zabil na pokyn kráľa Serifu Polydektesa. V druhej ruke drží meč a štít, s ktorým obišiel kliatbu uvrhnutú na Medúzu bohyňou Athénou, podľa ktorej všetko živé pri pohľade na ňu skamenelo. Ozdobu na rukoväti meča predstavuje dvojitá hviezdokopa h a χ Persei . V skutočnosti sú tieto dve hviezdokopy vzdialené od Zeme približne 7000 svetelných rokov a navzájom ich delia stovky svetelných rokov. Každá jedna obsahuje niekoľko stoviek mladých a horúcich hviezd, ktoré sú tisíckrát žiarivejšie ako naše Slnko. Výskum ukázal, že sa jedna o pomerne mladé hviezdokopy, obe sú staré približne 13 miliónov rokov, čo je v porovnaní s napríklad Plejádami, ktoré sú staré asi 100 miliónov rokov, len zlomok. Obe hviezdokopy sa k nám približujú a ležia vo vnútri jedného z ramien Galaxie, ramena Perzea. Naša Slnečná sústava sa však nachádza vo vnútornej časti ramena Orióna, takže pri pohľade na túto hviezdokopu hľadíme vlastne do ďalšieho špirálového ramena smerom od galaktického centra.
Kde na nočnej oblohe teda nájdeme tieto ozdoby? Z našich zemepisných šírok sú tieto hviezdokopy cirkumpolárne a tak ich môžeme vidieť po celý rok v ktorúkoľvek nočnú hodinu. I tak je ale lepšie si ich pozrieť v čase, kedy sú najvyššie na oblohe. Cez ktoré obdobie roka ich hľadať nám pomôže asterizmus Veľký voz. Pokiaľ je Veľký voz vysoko na oblohe, Perzeus je nízko a naopak. Keďže je táto časť súhvezdia Veľkej medvedice najnižšie na jeseň a začiatkom zimy, dvojitá hviezdokopa je vtedy najvyššie na oblohe. Preto ju začiatkom jesene vidíme večer nad severovýchodom, v neskorú jeseň už takmer nad hlavou až po zimu, kedy tento objekt klesá už večer nad severovýchodný obzor. Výrazné súhvezdie Kasiopeja, ktoré má tvar „W“, nám taktiež pomôže s vyhľadaním súhvezdia Perzeus. Ak trikrát predĺžime priamku tvorenú hviezdami Navi (gama Cas) a Ruchbah (delta Cas), dostaneme sa do blízkosti dvojitej hviezdokopy. Neďaleko odtiaľ je aj už spomínaný radiant meteorického roja Perzeidy.
Vyhľadajte teda počas jesene ďalekohľadom túto ozdobu z rukoväte Perzeovho meča a zistíte, že hmlistá škvrna viditeľná voľným okom, je nádherný pár hviezdokôp s množstvom trblietavých hviezd v susednom ramene nášho galaktického domova, dychberúci šperk, ktorý nesmie chýbať v žiadnom zozname klenôt nočnej oblohy.
Andrej Duboš