Prechádzka po nočnej oblohe
Jasná bezmesačná noc, bezvetrie a absolútne ticho. Ľahnime si do trávy ďaleko od všetkých svetiel a hľaďme spoločne na oblohu. Ocitáme sa v záplave obrovského množstva hviezd a oblohu pretína jasná stuha Mliečnej cesty. Čo všetko nám ponúka nočná obloha? Verte mi, i pre neozbrojené oko je toho pomerne veľa.
Naši spoločníci
V úvode rozprávania som spomenul bezmesačnú noc. Z tohto dôvodu nebudeme počítať našu prirodzenú družicu a Mesiac necháme v nove. V čase, keď je nad obzorom, nám značne ruší svojim svitom náš pohľad do vesmírnych diaľav. Samozrejme, i on nám ponúka krásny pohľad, ale nájsť si ho môžeme po väčšinu roka a pre každého z nás to nie je žiadny problém. Čo však už môže byť problém, je identifikovať na nočnej oblohe ostatné planéty Slnečnej sústavy. Pre laika je to skutočne obtiažne, ale nie nemožné. Voľným okom dokážeme vidieť päť planét a preto boli planéty Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter a Saturn známe už v staroveku. Z tých čias pochádzajú aj ich mená, resp. ich spoločné pomenovanie – planétés, teda grécke pomenovanie pre pútnikov alebo tulákov. Planéty sa pohybujú na pohľad chaoticky, z toho ten názov. A práve táto vlastnosť je najspoľahlivejším spôsobom identifikácie planéty na oblohe. Vyžaduje ale sústavné pozorovanie v priebehu niekoľkých dní či týždňov, v prípade vzdialenejších planét, až mesiacov. Ak máme len jednú noc, budeme sa musieť spoľahnúť na jav zvaný scintilácia. Scintilácia je mihotanie, v prípade objektov na oblohe je spôsobená prechodom ich svetla atmosférou Zeme. V prípade planét však k tomuto javu takmer nedochádza a tak planéty na nočnej oblohe svietia kľudným svetlom. Je to preto, že planéta je plošný zdroj svetla, každý svetelný lúč z tejto plochy „bliká“, ale tým, že ich je na tejto ploche veľa a blikajú v rôznych okamihoch, výsledkom je takmer kľudné svietenie. Zároveň tieto kľudné body nájdeme len v tesnej blízkosti ekliptiky, teda v oblasti, cez ktorú prechádza počas roka Slnko a nachádzajú sa v nej zvieratníkové súhvezdia. Na koniec ešte treba spomenúť, že vnútorné planéty, teda Merkúr a Venuša, ktoré obiehajú vo vnútri obežnej dráhy Zeme, môžeme na oblohe pozorovať len večer alebo ráno a vidíme na nich všetky fázy, podobne ako na Mesiaci, od novu až po spln. Naopak, vonkajšie planéty – Mars, Jupiter a Saturn môžeme vidieť kedykoľvek v noci a na nich nemôžeme vidieť všetky fázy, vlastne môžeme vidieť len náznak fáz a to najviac na planéta Mars. Bez dôkladného pohľadu si to ale takmer nevšimneme. Hovorí vám niečo Večernica alebo Zornička? Jasná „hviezda“ večer či ráno? Tak to je planéta Venuša, najjasnejšia zo všetkých planét viditeľných voľným okom.
Hviezdy treba usporiadať
Nočná obloha je predovšetkým o hviezdach, tých vidíme skutočne veľa. Aj keď sa vám môže zdať, že ich vidíme celé tisíce, či milióny, až tak veľa viditeľných ich voľným okom nie je. Za ideálnej noci ich môžeme vidieť niekoľko stoviek, maximálne však asi dva a pol tisíc. Hviezdy, na rozdiel od planéty, blikajú, trblietajú sa a to tým viac, čím nižšie k obzoru sú. Hviezdy sú totiž pre naše oči skutočné bodové zdroje svetla, aj keď sú v porovnaní s planétami niekoľkonásobne väčšie. Sú zároveň ale neporovnateľne ďaleko. Ich uhlový priemer je hlboko pod rozlišovacou schopnosťou ľudského oka. Na oblohe vidíme aj jasný pás Mliečnej cesty, čo je samozrejme rovina našej vlastnej Galaxie, zloženej z miliónov hviezd. Tie už ľudské oko nerozlíši ako samostatné body, tie sa zlievajú do jasných oblakov tiahnúcich sa oblohou. Nájdete na takejto nádhernej hviezdnej oblohe nejaké zoskupenia tvoriace postavu, zviera či predmet? Určite, ľudská myseľ nám dokáže vykúzliť rôzne tvary pospájaním niekoľkých hviezd a presne to urobili už v dávnych dobách naši predkovia. Každá kultúra videla na hviezdnej oblohe rôzne živé či neživé predmety a určovala podľa nich ročné obdobia, svetové strany či osudy seba i iných. V druhom storočí nášho letopočtu, grécky astronóm a matematik Klaudios Ptolemaios, vo svojom diele Almagest, zaviedol štyridsaťosem súhvezdí, z ktorých väčšinu poznáme i dnes. Dnes máme oblohu rozdelenú do osemdesiatosem súhvezdí, každá hviezda patrí do jedného z nich, je obsiahnutá úplne celá obloha. Pomenované sú podľa tradičných historických názvov, ktoré sa zachovali i napriek niektorým snahám v minulosti úplne zrušiť delenie oblohy na súhvezdia. Orión, Pegas, Androméda či Herkules, aj tieto bájne postavy teda nájdeme na oblohe. Tí, ktorí poznáme súhvezdia, tak môžeme nie len zistiť, aké je ročné obdobie, či určiť svetové strany, ale predovšetkým, dokážeme ľahšie nájsť nádherné objekty vzdialeného vesmíru. Uznávam, že vyznať sa vo všetkých tých súhvezdiach a označeniach hviezd, ktoré som tu radšej nespomenul, je pomerne zložité, útechou snáď môže byť fakt, že nevedieť naspamäť všetkých osemdesiatosem súhvezdí nie je žiadna hanba. Dôležitejšie je, aby ste dokázali súhvezdia, minimálne tie najznámejšie, nájsť a rozoznať na skutočnej hviezdnej oblohe. Hviezdny atlas je preto dôležitou súčasťou každého pozorovateľa nočnej oblohy.
Rozmazané nádhery
Občas sa nám stane, že voľným okom vidíme dve hviezdy tesne vedľa seba. Tesne znamená, že sú ozaj blízko seba. Reč je o dvojhviezdach. Voľným okom ich však vidíme len pramálo, na spočítanie nám stačia naše ruky. Najznámejšou dvojhviezdou je Zeta Ursae Majoris, inak tiež Alcor a Mizar vo Veľkej medvedici, ktorá môže poslúžiť na overenie ostrosti vášho zraku. Ak vidíte strednú hviezdu oja Veľkého voza ako dvojitú, tak máte zrak v poriadku. Čoho už ale voľnými očami vidíme vo väčšom počte, sú hviezdokopy a hmloviny. Pozorne sa zahľadíme na nočnú oblohu. Pozrieme sa mimo pás Mliečnej cesty, do oblastí, v ktorých vidíme len hviezdy. Ak sa dôkladne popozeráme, zbadáme kde-tu hmlistý fliačik, akoby rozmazanú hviezdu, alebo celú skupinku hviezd. Môže to byť hviezdokopa, hmlovina, alebo ešte niečo, o čom si však povieme neskôr. Ako už sám názov napovedá, hviezdokopa je skupina hviezd, gravitačne zviazaných. Poznáme otvorené a guľové hviezdokopy. Otvorené hviezdokopy sú tvorené predovšetkým mladými hviezdami, naopak guľové tvoria hlavne staré hviezdy. Zatiaľ čo v otvorených hviezdokopách napočítame väčšinou stovky, nanajvýš tisíce hviezd, v guľových ich sú milióny. Medzi najznámejšie otvorené hviezdokopy patrí určite tá, ktorá je viditeľná najlepšie uprostred zimy, nachádzajúca sa v súhvezdí Býka. Všetci určite poznáme Plejády, či Kuriatka alebo Sedem sestier. Krásna otvorená hviezdokopa viditeľná voľným okom, v ktorej vidíme šesť alebo sedem hviezd, ba poniektorí aj deväť. Zbadáme ju takmer okamžite, je naozaj výrazná a pravdepodobne ju poznali už v dobe bronzovej. Guľové hviezdokopy už nie sú tak výrazné a svojim vzhľadom pripomínajú menšiu rozmazanú hviezdu. Medzi nimi vyniká predovšetkým tá v Herkulesovi. A mimochodom, i Veľký voz, teda časť súhvezdia Veľká medvedica, je hviezdokopu, v tomto prípade však ide o pohybovú hviezdokopu. V zime zase nájdeme pod Oriónovým pásom ďalší hmlistý obláčik, tentokrát ide o hmlovinu, žiariaci plyn, rozžiarený blízkou hviezdou, či hviezdami. Priestor medzi hviezdami je totiž vyplnený týmto plynom a prachom v rôznej koncentrácii. Blízky zdroj svetla alebo iného žiarenia nám dovoľuje vidieť tento plyn. V Mliečnej ceste naopak vidíme tmavé miesta, akoby bol pás predelený, v tomto prípade ide o tiež o plyn a prach, ktorý nám ale bráni vidieť svetlo z pozadia, ide o temné hmloviny.
Ďaleké svetlá domovov
Mysleli by ste si možno, že týmto končí zoznam objektov, ktoré vidíme pri našej prechádzke po nočnej oblohe. Ale v zálohe mám ešte niekoľko. Vesmír je naplnený objektami, ktoré obsahujú miliardy hviezd. Vzdialenosti medzi nimi sú pre človeka nekonečné, i tak dokážeme aj voľným okom zachytiť svetlo z troch takýchto objektov, teda, aby som bol presný, štyroch. Dva z nich nájdeme na južnej oblohe, sú teda nepozorovateľné na našej oblohe. Ide o dve satelitné galaxie Malý a Veľký Magellanov oblak. Čo však z našich končín môžeme vidieť, je skutočný klenot. Najstaršie svetlo, aké dokážeme zachytiť voľným okom, pochádza z veľkej špirálovej galaxie v súhvezdí Androméda. Jej svetlo letí k nám neuveriteľných dva a pol milióna rokov. Na jasnej nočnej oblohe ju vidíme ako pretiahnutý hmlistý obláčik, najlepšie na prelome jesene a zimy. Celá táto galaxia obsahuje množstvo objektov spomenutých v tomto článku, od hviezd a planét, až po hviezdokopy a hmloviny. Nič ďalej už voľným okom neuvidíme. Aby ste však nehľadali nejaký chyták v tom, že som písal o štyroch takýchto objektoch, vrátime sa späť domov.
Nie však späť na lúku, na ktorej sme si na začiatku ľahli. Vrátime sa do nášho hviezdneho domova, Galaxie. I my existujeme v jednej z tých miliónov galaxií a vidíme ju na nočnej oblohe voľným okom. To je tá niekoľkokrát spomínaná Mliečna cesta, tiahnúca sa oblohou. A práve z tohto pochádza aj názov pre tieto objekty. Mliečna cesta pripomína rozliate mlieko, tak to videli naši predkovia a preto, podľa gréckeho slova gálaktos, označujúcim mlieko, sa tak i pomenovala. Až niekoľko storočí neskôr sa prišlo na pravú podstatu Mliečnej cesty. To však nezmenilo fakt, že Mliečnou cestou nazývame onú stuhu pretínajúcu oblohu a Galaxiou, s veľkým začiatočným písmenom, nazývame všetko, čo patrí do celej hviezdnej sústavy, teda Mliečnu cestu i hviezdy ležiace mimo tohto pásu, naše Slnko a samozrejme veľké množstvo hviezd, ktoré vidíme len pomocou ďalekohľadov.
Tiché premeny oblohy
Na záver sa vrátime späť na našu domovskú planétu, na lúku, na ktorej s úžasom pozorujeme dianie na nočnej oblohe. V jedinom okamihu sa nám zdá, že nebesá sú absolútne nemenné a hviezdna klenba sa nad nami len pomaly otáča stále rovnakým tempom. Takmer statický obraz hviezd však občas preruší prudký pohyb. Ľudovo nazývané „padajúce hviezdy“, teda meteory, môžeme pozorovať prakticky každú noc. Sú však noci, kedy je týchto tichých narušiteľov kľudnej oblohy oveľa viac. Opakujú sa pravidelne počas roka v takmer rovnakom čase. Ide o meteorické roje. Samotný meteor je vlastne iba svetelný úkaz, ktorý spôsobí v horných vrstvách zemskej atmosféry letiaca čiastočka medziplanetárnej hmoty, teda meteoroid. Tá naráža do molekúl vzduchu, zahrieva sa a tým spôsobuje viditeľný úkaz. Čím je čiastočka väčšia a rýchlejšia, tým jasnejší meteor vidíme. Ak je dostatočne veľká, prelet atmosférou ju zbrzdí skôr ako sa rozpadne a na povrch dopadá v podobe meteoritu. Meteorické roje sa vyskytujú pravidelne, čo je spôsobené každoročným preletom našej planéty meteorickými prúdmi, ktoré obiehajú Slnko v rôznych častiach jej dráhy. Vďaka perspektíve sa nám vtedy zdá, že meteory vychádzajú akoby z jedného miesta na oblohe, čo sa nazýva radiant a v závislosti od jeho polohy dostávajú jednotlivé meteorické roje mená. Najznámejším rojom sú určite Perzeidy, ktoré majú maximum každoročne v auguste. Ich radiant teda leží v súhvezdí Perzeus. Meteorické roje úzko súvisia s kométami. Práve zvyšky, ktoré zanecháva kométa po svojej dráhe, sú oné meteorické prúdy a teda zdrojom väčšiny meteorov sú „špinavé snehové gule“. Kométy sú však voľným okom viditeľné len občas, niekedy môže nastať veľmi dlhé obdobie, kedy nevidíme bez ďalekohľadu ani jednu. Naozaj výnimočne sa stáva, že kométa je dostatočne jasná, že ju môžeme pohodlne pozorovať voľným okom, niekedy aj niekoľko týždňov. Jednou z najkrajších komét je bezpochyby kométa Hale-Bopp, ktorá sa nám predvádzala na jar v roku 1997, a ktorá bola viditeľná voľným okom rekordných devätnásť mesiacov. Samotné jadro kométy však nevidíme, vidíme len komu kométy, teda uvoľnený prach a plyn, ktorá sa pri dostatočnom priblížení k Slnku mení na krásny chvost a vytvára tak príznačný tvar kométy.
Na niečo sme zabudli
Ak by sme ležali na našej lúke, ale v inom čase, povedzme, pred sto rokmi, nemal by som už o čom viac písať. Spomenul som planéty, hviezdy, ďaleké objekty a domovy i blízke a tiché meteory, či kométy. Ak však pozorne pozorujeme nočnú oblohu teraz, zbadáme ešte niečo, čo nezapadá do ničoho, čo som tu dnes spomínal. Tieto neznáme objekty, z ktorých niektoré blikajú, iné náhle zjasnia aby sa opäť v úplnom tichu vytratili a iné zase len bezhlučne plachtia krížom cez oblohu, by sme pred niekoľkými desaťročiami vôbec nevideli. Ide totiž o umelé družice obiehajúce našu planétu. Oblohu preletia behom niekoľkých minút, najviac ich vidíme večer a ráno, v lete dlho do noci, naopak v zime len krátko po západe a krátko pred východom Slnka. Niekedy sa dokonca stane, že pri ich sledovaní nám pomaly zmiznú aj vysoko na oblohe, vletia do zemského tieňa. V dnešnej dobe ich lieta už poriadne množstvo a tak na ne nemusíme dlho čakať, stačí sa poriadne zadívať na nočnú oblohu.
Ak ste si na začiatku mysleli, že nočná obloha ponúka len chaotické zoskupenia množstva hviezd a nič iného nie je možné vidieť, určite mi dáte teraz za pravdu, že tomu tak vôbec nie je. Nočná obloha nám ponúka nekonečné množstvo pokladov, na ktoré nám postačia len naše vlastné oči. Stačí sa len vybrať ďaleko od svetiel miest, nájsť si otvorené priestranstvo pre široký výhľad na celú oblohu a môžete sledovať neuveriteľne nádherný obraz, niečo, čo je tu pre každého z nás a čaká na náš obdiv. V tej záplave hviezd si človek uvedomí, že je súčasťou tejto nádhery.
Na úplný záver dnešnej prechádzky po nočnej oblohe si dovolím citovať jedného z najvýznamnejších astronómov Johannesa Keplera: „Poklady skryté na oblohe sú také obrovské, že ľudský rozum nikdy nebude mať nedostatok čerstvej potravy.“ Myslím, že všetci vieme, ako je to myslené a moje rozprávanie je toho dôkazom. Stačia nám len naše vlastné oči a naše poznanie môže začať.
Andrej Duboš