Relaxačná astrofotografia
Každý z nás si rád pozrie zaujímavé fotografie vesmíru. Pohľad na neuveriteľne farebné a rôznorodé štruktúry v ďalekých kútoch priestoru vyvoláva v nás údiv, nadšenie a pokoru. Tak som sa dostal aj ja k astronómii, nasledovalo praktické pozorovanie vesmírnych objektov, ktoré som predtým videl len na fotkách a nakoniec, tak ako asi každý pozorovateľ som chcel tieto krásy vesmíru zachytiť na fotografiách a podeliť sa s nimi. Astrofotografia je nákladný a zložitý koníček, ale netreba vždy používať najdrahšiu techniku, aby mal z toho človek radosť. Už len to, že sa mi niečo podarilo zachytiť a vidieť objekt na vlastnej fotografii je úžasný pocit a dokáže ma zasýtiť. Chcem vám teda ukázať, že radosť dokáže spraviť aj málo. Je to pre mňa relax a napĺňa ma šťastím. A preto ju nazývam relaxačnou astrofotografiou.
Zachytiť vesmírne divadlo som túžil od prvého momentu ako som začal astronomické pozorovania. Začínal som obyčajným digitálnym fotoaparátom, ktorý som afokálne pripevnil držiakom za okulár ďalekohľadu. Zároveň som využíval aj kreslenie a v mojej galérii môžete nájsť niekoľko kresieb slnečných škvŕn a deepsky objektov, teda objektov hlbokého vesmíru. V kresbách je zachytený aj kus mňa a môjho pohľadu, ide teda o subjektívny obraz toho, čo vidím mojim okom a v mojich podmienkach, ktoré ovšem môžu byť, a väčšinou aj sú, trochu odlišné od ostatných ľudí. A zároven ukazuje to, čo vidíme vlastným okom. Kresby deepsky objektov nájdete v časti galérie Kresby DeepSky objektov a kresby Slnka si môžete pozrieť v časti galérie Kresby Slnka. Väčšinu galérie i tak tvoria astrofotografie deepsky objektov aj astronomických úkazov, ktoré som vytvoril digitálnym fotoaparátom a neskôr zrkadlovkou.
Na začiatok sa musím pochváliť, že v mojej galérii mám jeden z najvzácnejších astronomických úkazov. Zachytil som ho obyčajným digitálnym fotoaparátom Olympus mju1010, ktorý som si kúpil z peňazí z letnej brigády, v kombinácii so zrkadlovým ďalekohľadom Celestron AstroMaster 114. Písal sa rok 2012 a nastal prechod planéty Venuša popred slnečný disk. Pozoroval som ho na balkóne a počasie so mnou hralo o nervy. Ale mám to a mám z toho nesmiernu radosť. Úkaz sa bude totiž opakovať až v roku 2117. A áno, Venuša je tá okrúhla škvrna. Viac fotografií z tohto vzácneho úkazu nájdete v galérii Astronomické úkazy.
Okrem tohto vzácneho astronomického úkazu som spomínaným digitálnym fotoaparátom vytvoril aj ďalšie fotografie, spomeniem napríklad zatmenia Mesiaca v rokoch 2011 a 2013, konjunkciu troch planét - Jupiteru, Venuše a Merkúru v 2013, ale aj fotky Mesiaca či Slnka a jeho fotosféry a dokonca aj jednotlivé planéty s ich charakteristickými črtami, Jupiter s pásmi a Saturn s prstencami. To všetko obyčajným fotoaparátom v kombinácii s ďalekohľadom. Všetky tieto fotografie nájdete v mojej Galérii v jednotlivých sekciách. Keď sa chce a má človek trpezlivosť a chuť, tak si vystačí aj s málom a z výsledkov som bol vždy veľmi nadšený. V nasledujúcich rokoch som sa ale vďaka novému fotoaparátu dostal predsa len o kúsok ďalej.
Prekrásne fotky zatmenia Slnka, fotky kométy, hmloviny či galaxie a dokonca fotka polárnej žiary. Tie zachytila zrkadlovka Nikon D3200, ktorú mi darovala moja mama v lete 2014. Nie je to fotoaparát najvyššej triedy za stovky a tisíce eur, ale to vôbec nevadí, pretože má všetko čo potrebujem. V kombinácii s ďalšou technikou som dokázal zachytiť prekrásne veci, z ktorých mám do dnešných dní obrovskú radosť. Postupne prejdem tým najzaujímavejším.
V roku 2015 nastalo v našich končinách čiastočné zatmenie Slnka. V polovici marca sa skrylo za Mesiac asi 60% slnečného disku. Pozoroval som za mestom v poli s bratom, z výbavy som mal refraktor Celestron 70/400 a samozrejme slnečnú fóliu. Fotky tohto úkazu a peknú postupku som vytvoril fotením afokálne, čo znamená, že fotoaparát aj s objektívom bol uložený za okulárom na ďalekohľade. Úplne jednoduché fotenie, priložím foťák a cvak. Doma som už len vytvoril koláž, aby bolo pekne vidno postupné zakrývanie a odkrývanie slnečného disku. Bonusom bolo, že sa počas nášho pozorovania pristavilo niekoľko okoloidúcich a tak si aj oni mohli pozrieť toto nebeské divadlo.
O pár rokov neskôr sme mali možnosť vidieť na oblohe jednu z najjasnejších komét. V lete v roku 2020 bolo možné aj voľným okom pozorovať kométu C/2020 F3 NEOWISE nízko nad severným obzorom. Pri pohľadoch na túto vlasaticu sa mi vrátili spomienky na rok 1997, kedy prepukla moja vášeň k astronómii vďaka neuveriteľnej kométe C/1995 O1 Hale-Bopp. Z okna som na ňu hľadel každý možný večer ako nehybne letela nad horami. A niečo podobné som mohol pozorovať aj 23 rokov potom. Tiež som na ňu mal výhľad z okna a tiež som ju pekne videl voľným okom, aj keď nebola až tak jasná ako spomínaná kométa Hale-Bopp. Ale ak som chcel kométu C/2020 F3 odfotiť, musel som sa trochu nakloniť z okna, pretože z okna smerujúceho na západ sa obtiažnejšie pozeralo na severný obzor. A aby kométa viac vynikla, musel som použiť dlhšiu uzávierku. Statív do okna nebol dobrý nápad a tak som využil svoje ruky opreté o vonkajšiu parapetu a snažil sa spraviť 10 sekundovú expozíciu. Áno, viem, lenivosť moja, neopúšťaj ma, som si toho vedomí 😁. Ale podarilo sa a ja mám fotku tejto krásnej vlasatice. Fotografie ostatných komét nájdete v galérii Kométy.
V zime môžeme pozorovať jeden z najkrajších deepsky objektov na oblohe. V prekrásnom súhvezdí Orión nájdeme Veľkú hmlovinu M42, ktorú na tmavej oblohe bezproblémov uvidíme voľným okom ako maličký obláčik. Hneď v prvú marcovú noc v roku 2021, kedy už neboli také mrazy som sa vybral na pole za mesto so svojou zrkadlovkou a objektívom 70-300mm. Nakoľko ale ide už o deepsky objekt, nevyhnutným vybavením sa mi stala motorizovaná montáž. Jednoduchá SW Star Adventurer 2i, s ktorou som mohol použiť pri dlhšom ohnisku niekoľko desiatok sekúnd dlhé expozície. Deepsky fotografia si vyžaduje zložitejší postproces, ideálne potrebujeme desiatky jednotlivých fotiek s dlhou expozíciou, následne k tomu treba spraviť kalibračné snímky a po tom všetkom nasleduje zložitá a zdĺhavá práca za počítačom, až kým na konci celého procesu nevylezie krásna fotka vesmírneho objektu. O všetkých úkonoch potrebných k tomu sa rozpíšem hádam niekedy inokedy. Na to, že to bola moja prvá skutočná astrofotografia deepsky objektu som bol z výsledku neskutočne nadšený. Určite sa dá vytvoriť ešte kvalitnejší výsledok, ale práve o tomto nadšení to je. Ten pocit sa nedá opísať, keď som videl môj vlastný výsledok. Radosť na to pozerať.
Vyšší level astrofotografie je využiť dedikované astrokamery, ktoré sú určené na jediný účel - astrofoto. Moja zrkadlovka je samozrejme určená na klasické fotenie a tak má pred snímačom infračervené filtre a neviem čo všetko. Lenže hmloviny a medzihviezdny plyn svieti viac v infračervenej časti spektra, jednoducho vesmír viac svieti v miestach spektra, ktoré naše oči nedokážu zachytiť. Fotoaparáty sú k tomu prispôsobené práve spomínanými filtrami. To ale znamená, že časť svetla z vesmíru bežné foťáky nezachytia, alebo zachytia len čiastočne. Ale nie je všetko stratené. Objekty ako hviezdokopy, planetárne hmloviny, galaxie ale i niektoré hmloviny nie je problém predsa len zachytiť. Nie síce v takom rozsahu ako dedikovanými astrokamerami alebo modifikovanými fotoaparátmi (kedy sa odstráni IR filter), ale to nebráni pokusom. A tak som hneď druhú noc, kedy som odfotil nádhernú hmlovinu v súhvezdí Orión, namieril svoju zostavu na ďalšie hmloviny v tomto obrovskom súhvezdí. Plamenná hmlovina NGC2024 a tmavá hmlovina Konská hlava (Barnard 33) sú už ťažšie objekty a to predovšetkým druhá spomínaná. O to viac radosti som mal, keď som postupne pri postprocese videl výsledok. Nie je sice moc výrazná, ale je to tam a dokonca rozoznať jej typický tvar, vďaka ktorému dostala názov.
Nie je čas celú noc zachytávať stovky fotiek? Ani to nie je úplne problém, ak máte nad sebou dostatočne tmavú oblohu. Tým ale nechcem povedať, že tie hodiny snímkovania nie sú potrebné. Práve naopak, čím dlhšia doba snímania nakoniec bude, tým lepší výsledok možno očakávať. Cez to všetko som ale pri pozorovaní meteorického roja Perzeidy v roku 2023 spravil astrofotomaratón. Počas asi troch hodín som odfotil, okrem iného, šesť deepsky objektov. Všetky tieto fotky majú celkovú dĺžku expozície len 10 alebo 15 minút. Čo je skutočne málo. Ale vďaka pomerne tmavej oblohe som dokázal zachytiť aj pri takto krátkych časoch celom dosť svetla a fotky sú krásne. Minimálne pre mňa - relaxačného astrofotografa.
Tisíce a milióny hviezd v kope. To sú guľové hviezdokopy, ktorých máme v našej galaxii niekoľko desiatok. Tá v súhvezdí Herkules (M13) je na našej oblohe najjasnejšou a teda počas môjho fotomaratónu to bol jeden z objektov záujmu. Pokiaľ je planetárna hmlovina dostatočne jasná, dá sa zachytiť aj pri takto krátkych seansách fotenia a presvedčiť sa môžete pohľadom na fotografiu planetárnej hmloviny Činka (M27) v súhvezdí Líška. Aj slabá hmlovina v okolí mladých hviezd v otvorenej hviezdokope Plejády (M45) v súhvezdí Býka sa dá zachytiť a vytiahnúť z dát, ktoré som mal. Svetlo cestujúce vesmírom milióny rokov je už výzva, aj keď nie neprekonateľná. Je to síce náš najbližší galaktický sused, ale pohľad na galaxie M31 v súhvezdí Androméda a galaxiu M33 v súhvezdí Trojuholník je neskutočný. Pár minút zberu dát a obrovské hviezdne ostrovy sa vynoria z temnoty vesmíru. Ďalšie fotografie deepsky objektov nájdete v mojej galérii v sekcii DeepSky objekty.
Tmavá obloha je základ dobrej fotografie. A nie len tej, pri vizuálnom pozorovaní je prakticky nutná, aby naše oči v ďalekohľade zachytili aj tie najslabšie fotóny a videli sme nespočet vzdialených objektov. Pri fotografií to platí rovnako a dôkazom toho je aj fotografia, ktorá zobrazuje hlboké pole v okolí spomínanej guľovej hviezdokopy M13 v súhvezdí Herkules. Celková doba snímania je krátkych 15 minút, ale pri spracovaní mi odhalila skryté tajomstvá. V okruhu jeden a pol stupňa od tejto guľovej hviezdokopy som zachytil neuveriteľných 21 galaxií. Len 15 minút dát a toľko ďalekých galaxií. A to vďaka dostatočne tmavej oblohe. Táto fotografia je pre mňa jednou z najcennejších a najúžasnejších, pretože zobrazuje neskutočnú rozlohu univerza. Viac o tejto zaujímavej fotografii sa dozviete v článočku Andyho hlboké pole.
Chcel by som ale poznamenať, že väčší počet snímkov resp. celková dĺžka expozície je nevyhnutná na to, aby sme získali dostatok svetla z objektov, ktoré fotíme a preto je pre zachytenie aj tých najslabších štruktúr dôležité sa toho držať. Tak napríklad som koncom leta 2023 namieril moju zostavu na pomerne slabú galaxiu NGC6946 v súhvezdí Labuť, vzdialenú približne 20 miliónov svetelných rokov. Celkový čas expozície je 58 minút a po spracovaní dát mi vznikla táto krásna fotografia, na ktorej pekne vidíme jej špirálne ramená, v ktorých môžeme vidieť ešte menšie útvary, dokážeme rozoznať štruktúru samotných ramien galaxie. A čo viac, vidíme aj jemné zmeny farieb v oblakoch plynu a prachu, ktoré tieto ramená obsahujú. Jediná smola je, že táto galaxia sa z nášho pohľadu nachádza v páse Mliečnej cesty a teda je mierne zatienená medzihviezdnym prachom našej vlastnej galaxie.
Ešte sa vrátime späť na Zem. Pri pohľade na nočnú oblohu posiatu hviezdami sa nejednému z nás zatajuje dych. Tiahnúci sa pás Mliečnej cesty cez celú oblohu nám prezrádza naše miesto vo vesmíre. Naším domovom je špirálová galaxia a jej štruktúru môžeme zachytiť pod tmavým nebom pomerne ľahko. Stačí nám okrem fotoaparátu široký objektív a statív. Tak vznikli aj tieto fotografie, na ktorých vidno hustý pás Mliečnej cesty v súhvezdí Labuť a na druhej vidíme nebo posiate tisíckami hviezd nad vrchmi Malej Fatry.
Rok 2024 nám nad naše hlavy priniesol úkaz, ktorý na slovenskej oblohe nie je tak častý. V máji došlo na Slnku k niekoľkým silným erupciam, ktoré vytvorili mohutné výrony koronálnej hmoty a tie boli nasmerované priamo na našu planétu. V noci z 10. na 11. mája došlo k najsilnejšej geomagnetickej búrke za posledných 21 rokov, čo spôsobilo nevídaný jav. A moja zrkadlovka našťastie bola pri tom. Medzi polnocou a jednou hodinou došlo doslova k výbuchu polárnej žiary a práve v tom čase som odfotil niekoľko desiatok fotografií. Polárnu žiaru som fotil prvýkrát, veď doteraz som nemal ani šancu ju vidieť a fotiť a nikdy by som nemyslel, že ju uvidím z domova. Takže nasledovala celá séria fotiek s rôznymi nastaveniami. Voľným okom bola viditeľná bez problémov a dokonca bolo vidno aj jej načervenalú farbu. Niečo nádherné. Jej stuhy siahali až priamo nado mňa a ja som sa len díval s úžasom. Z toho množstva fotografií som vybral tie najkrajšie a tie môžete obdivovať v mojej Galérii a tiež aj v článku Polárna žiara nad Slovenskom, v ktorom sa toho o tejto pamätnej noci dozviete viac.
Po šiestich týždňoch od veľkolepého divadla v podobe polárnej žiary sa mi konečne podarilo zachytiť na moju zrkadlovku aj ďalší krásny a vzácny fenomén, aj keď ho loviť nie je až také ťažké ako v prípade polárnej žiary. Vždy okolo letného slnovratu sa v našich zemepisných šírkach objavujú striebristé závoje Nočných svietiacich oblakov (NLC - Noctilucent Clouds). Ich sezóna trvá spravidla od júna do polovice júla, objavujú sa sporadicky nízko nad severným obzorom a to len niekoľko desiatok minút po západe Slnka a rovnako ráno pred východom Slnka. Samotné "oblaky" sa nachádzajú vo výškach až 80 kilometrov nad povrchom a ľadové kryštáliky sú osvetlené Slnkom, ktoré už je z nášho pohľadu dávno pod obzorom. A práve pár dní po letnom slnovrate 2024, sa opäť večer objavili. 23. júna, okolo 21:45, som zachytil prvé správy o ich výskyte a tak som neváhal a rýchlo zobral foťák a stativ a vybehol na pole kúsok za mesto, na miesto, z ktorého som fotil aj polárnu žiaru v máji. Fotenie trvalo asi 20 minút a už o pol jedenástej večer sa postupne začali strácať. Rýchlo som robil testovacie zábery, aby som zvolil najlepšie nastavenie expozície a nafotil som niekoľko fotografií. Bol to celkom adrenalín, keďže ich viditeľnosť bola naozaj krátka. Ale podarilo sa a vznikli moje prvé krásne fotografie tohto zaujímavého úkazu. Obe panorámy nájdete v galérii v sekcii Astronomické úkazy.
V úplnom závere ešte podotknem, že mať dedikovanú astrokameru nie je samozrejme nikdy na škodu. Na fotografie Slnka, jeho fotosféry a chromosféry a tiež na detailnejšie fotografie Mesiaca využívam dedikovanú planetárnu astrokameru. Niekedy jednoducho treba siahnuť po niečom, čo k tomu patrí. Uvidieť krátery a brázdy v takých detailoch je krásne a o nič menej pohľad na slučky protuberancií a rôzne štruktúry filamentov a aktívnych oblastí na Slnku. Pokochajte sa teda aj fotografiami našej dennej hviezdy, či nášho najbližšieho vesmírneho suseda. Na týchto odkazoch nájdete fotky Mesiaca a Slnka.
Netreba sa toho báť a netreba byť netrpezlivý. Na krásne fotografie je potrebný čas. A ak ho máte a ste ochotní ho obetovať na tento krásny koníček, tak pri pohľade na tieto moje fotografie je jasné, že na relaxačnú astrofotografiu netreba mať zložité pomôcky. V prvom rade je potrebné mať chuť a výsledky sa dostavia spoločne s radosťou, vďaka ktorej vás to už tak ľahko nepustí. Neváhajte a pozrite si moje fotografie v Galérii a uvidíte, že je to tak. Ja osobne mám z každej mojej fotografie neskutočnú radosť a nadšenie, každá ma posúva ďalej na nekonečnej ceste objavovania krás vesmíru.
Andrej Duboš