Už cez deň bolo jasné, že následná polárna žiara bude silná. Počasie v mojej oblasti však nebolo moc prívetivé a do večera a noci to vyzeralo dosť neisto. Nakoniec sa ale zo severozápadu postupne rozpadávala oblačnosť. V čase, kedy už začala a prichádzali prvé fotky krásnej polárnej žiar som bol doma. Fotky a predpovede ma však presvedčili, aby som sa predsa len vybral von. Miesto som si však vybral len v poli na okraji mesta, žiadna tmavá nočná obloha. Voľným okom nebolo vidno nič, len sveteľný smog z mesta. Na fotkách ale obloha chytala červenkastý nádych, takže niečo tam bolo. Zo začiatku tak bolo mierne sklamanie. Hodiny ukazovali niečo po 23. hodine a teda prvú vlnu som nestihol. Fotiť som začal, keď si polárna žiara dávala šlofíka. To som ale nevedel, čo ma čaká. Predpovede začali ukazovať nárast, ako sa bude blížiť polnoc. Takže som samozrejme vytrval a oplatilo sa. Od východu som náznakmi videl slabúčku štruktúru. Na fotkách sa začínali ukazovať detailnejšie tvary a bolo jasné, že žiara naberá na sile. Po polnoci to doslova vybuchlo. Pri pohľade voľným okom sa stĺpce svetla začali rozprestierať po oblohe a po pár minútach siahali od východu na západ a dosahovali neskutočnú výšku. Nebeské svetlá sa mi dostali až priamo nad hlavu. Celá polovica oblohy bola zaliatá v neskutočne nádherných závojoch svetla, ktoré sa pomaly vlnilo. V západnej časti som nad mestom bezproblémov rozoznal jej červenkastý nádych. Obloha sa doslova rozžiarila, okolo mňa zrazu nebola až taká tma. Fotenie som na chvíľu nechal tak a len som stál a kochal sa tou nádherou. Bolo to obrovské, tajuplné a nádherné.