Pozorovanie Slnka

Vďaka nej máme svetlo, energiu a hlavne vďaka nej máme na našej planéte život. Naša denná hviezda je tým najjasnejším a najdôležitejším objektom na oblohe. Jej stálosť je pre nás nemenná, dokonalý kruh na oblohe, ktorý každý deň prináša zrod nového cyklu, prebúdza prírodu a svet okolo nás. Keď sa na ňu pozrieme zblízka, zistíme, že zdanlivo nudná tvár nám ponúka množstvo krás a javov, ktoré sú až nečakane dynamické. Vydajte sa so mnou na prechádzku po tajomnom povrchu Slnka.

Niekedy je veľkosť slnečnej škvrny taká veľká, že ju je možné pozorovať aj bez pomoci ďalekohľadu. Stačí voľné oko chránené slnečným filtrom. Pre detailnejší pohľad už musíme siahnuť po ďalekohľade. A ten vybaviť vhodným filtrom ešte pred vstupom svetla do tubusu - takže filter treba umiestniť na objektív ďalekohľadu. Už menším ďalekohľadom objavíme výrazne menšie škvrny, či skupiny škvŕn. Okrem toho vo fotosfére objavíme ďalšie útvary. Jemné , svetlé škvrnky nazývané fakule sa zhlukujú do rozsiahlych fakulových polí. Tie sú najvýraznejšie blízko k okrajom disku Slnka. Ak využijete väčší priemer ďalekohľadu a budete mať šťastie na výborné atmosférické podmienky, zistíte, že pomyselný povrch Slnka je rozdelený do maličkých "bubliniek" a je akýsi zrnitý. Tento efekt sa nazýva granulácia a v jednoduchosti ide o pohľad z vrchu na konvektívne prúdenie, kedy sa horúci plyn dostáva hore, kde sa ochladzuje a klesá späť dole. Niečo ako keď sa pozriete zhora na vriacu vodu v hrnci. Okrem granulácie, ktorá je relatívne rýchli proces, ale je ťažké ho pozorovať, sú všetky spomenuté útvary vo fotosfére Slnka procesy, ktoré sa menia až v priebehu dní, takže sa zdá, že Slnko si žije veľmi pomalými zmenami. To však neplatí a presvedčíme sa o tom pri pohľade do inej vrstvy slnečnej atmosféry, ktorá je tak dynamická, že sa nám mení doslova pred očami. Na pozorovanie si ale budeme musieť zaobstarať o niečo zložitejšie zariadenie.

Nad fotosférou Slnka sa nachádza vrstva, ktorú môžeme pozorovať už len s ďalekohľadom, ktorý je vybavený špeciálnym filtrom prepúšťajúcim svetlo v spektrálnej čiare, v ktorej žiari táto časť slnečnej atmosféry. Ide o úzke pásmo spektra, nazývané čiarou vodíka, presnejšie H-alfa čiara, ktorej vlnová dĺžka je 656,28 nanometra. Nachádza sa v červenej časti spektra a tak pri pohľade do chromosférického ďalekohľadu vidíme Slnko červené. V tejto časti spektra svieti chromosféra najviac, tak sa do nej ponorme. Chromosféra Slnka je veľmi dynamické prostredie, v ktorom môžeme pozorovať množstvo dejov, ktoré sa menia v priebehu niekoľkých desiatok minút. Okrem nich ale môžeme vidieť už známe útvary. Medzi ne patria slnečné škvrny, ktoré kopírujú svoj tvar z fotosféry, nejde teda o nič odlišné. Z nich sa do strán šíria vláknité fibrily, ktoré sa dajú pozorovať pri väčšom zväčšení. Takisto v chromosfére môžeme pozorovať na rovnakých miestach aj fakule, ktoré sú ale v tejto časti slnečnej atmosféry oveľa výraznejšie a volajú sa flokule. Spoločne vytvárajú na disku väčšie, či menšie oblasti spájajúce sa do flokulových polí. Ďalšie útvary sú už doménou chromosféry a práve tieto deje sú skutočne rýchle. Na disku spozorujeme niekedy krátke, inokedy naozaj dlhé štruktúry s rôznou hrúbkou, ktoré sa dokážu skrútiť do neskutočných tvarov a nazývame ich filamenty. Tieto útvary vystupujú do výšok a ak sa nachádzajú na okraji disku, môžeme pozorovať ich najrôznejšie veľkosti. Tu skutočne vidíme ich výšku, ide totiž o ten istý jav.