Relaxačná astrofotografia

Na začiatok sa musím pochváliť, že v mojej galérii mám jeden z najvzácnejších astronomických úkazov. Zachytil som ho obyčajným digitálnym fotoaparátom Olympus mju1010, ktorý som si kúpil z peňazí z letnej brigády, v kombinácii so zrkadlovým ďalekohľadom Celestron AstroMaster 114. Písal sa rok 2012 a nastal prechod planéty Venuša popred slnečný disk. Pozoroval som ho na balkóne a počasie so mnou hralo o nervy. Ale mám to a mám z toho nesmiernu radosť. Úkaz sa bude totiž opakovať až v roku 2117. A áno, Venuša je tá okrúhla škvrna. Viac fotografií z tohto vzácneho úkazu nájdete v galérii Astronomické úkazy.

Okrem tohto vzácneho astronomického úkazu som spomínaným digitálnym fotoaparátom vytvoril aj ďalšie fotografie, spomeniem napríklad zatmenia Mesiaca v rokoch 2011 a 2013, konjunkciu troch planét - Jupiteru, Venuše a Merkúru v 2013, ale aj fotky Mesiaca či Slnka a jeho fotosféry a dokonca aj jednotlivé planéty s ich charakteristickými črtami, Jupiter s pásmi a Saturn s prstencami. To všetko obyčajným fotoaparátom v kombinácii s ďalekohľadom. Všetky tieto fotografie nájdete v mojej Galérii v jednotlivých sekciách. Keď sa chce a má človek trpezlivosť a chuť, tak si vystačí aj s málom a z výsledkov som bol vždy veľmi nadšený. V nasledujúcich rokoch som sa ale vďaka novému fotoaparátu dostal predsa len o kúsok ďalej.

V zime môžeme pozorovať jeden z najkrajších deepsky objektov na oblohe. V prekrásnom súhvezdí Orión nájdeme Veľkú hmlovinu M42, ktorú na tmavej oblohe bezproblémov uvidíme voľným okom ako maličký obláčik. Hneď v prvú marcovú noc v roku 2021, kedy už neboli také mrazy som sa vybral na pole za mesto so svojou zrkadlovkou a objektívom 70-300mm. Nakoľko ale ide už o deepsky objekt, nevyhnutným vybavením sa mi stala motorizovaná montáž. Jednoduchá SW Star Adventurer 2i, s ktorou som mohol použiť pri dlhšom ohnisku niekoľko desiatok sekúnd dlhé expozície. Deepsky fotografia si vyžaduje zložitejší postproces, ideálne potrebujeme desiatky jednotlivých fotiek s dlhou expozíciou, následne k tomu treba spraviť kalibračné snímky a po tom všetkom nasleduje zložitá a zdĺhavá práca za počítačom, až kým na konci celého procesu nevylezie krásna fotka vesmírneho objektu. O všetkých úkonoch potrebných k tomu sa rozpíšem hádam niekedy inokedy. Na to, že to bola moja prvá skutočná astrofotografia deepsky objektu som bol z výsledku neskutočne nadšený. Určite sa dá vytvoriť ešte kvalitnejší výsledok, ale práve o tomto nadšení to je. Ten pocit sa nedá opísať, keď som videl môj vlastný výsledok. Radosť na to pozerať.

Vyšší level astrofotografie je využiť dedikované astrokamery, ktoré sú určené na jediný účel - astrofoto. Moja zrkadlovka je samozrejme určená na klasické fotenie a tak má pred snímačom infračervené filtre a neviem čo všetko. Lenže hmloviny a medzihviezdny plyn svieti viac v infračervenej časti spektra, jednoducho vesmír viac svieti v miestach spektra, ktoré naše oči nedokážu zachytiť. Fotoaparáty sú k tomu prispôsobené práve spomínanými filtrami. To ale znamená, že časť svetla z vesmíru bežné foťáky nezachytia, alebo zachytia len čiastočne. Ale nie je všetko stratené. Objekty ako hviezdokopy, planetárne hmloviny, galaxie ale i niektoré hmloviny nie je problém predsa len zachytiť. Nie síce v takom rozsahu ako dedikovanými astrokamerami alebo modifikovanými fotoaparátmi (kedy sa odstráni IR filter), ale to nebráni pokusom. A tak som hneď druhú noc, kedy som odfotil nádhernú hmlovinu v súhvezdí Orión, namieril svoju zostavu na ďalšie hmloviny v tomto obrovskom súhvezdí. Plamenná hmlovina NGC2024 a tmavá hmlovina Konská hlava (Barnard 33) sú už ťažšie objekty a to predovšetkým druhá spomínaná. O to viac radosti som mal, keď som postupne pri postprocese videl výsledok. Nie je sice moc výrazná, ale je to tam a dokonca rozoznať jej typický tvar, vďaka ktorému dostala názov.

Chcel by som ale poznamenať, že väčší počet snímkov resp. celková dĺžka expozície je nevyhnutná na to, aby sme získali dostatok svetla z objektov, ktoré fotíme a preto je pre zachytenie aj tých najslabších štruktúr dôležité sa toho držať. Tak napríklad som koncom leta 2023 namieril moju zostavu na pomerne slabú galaxiu NGC6946 v súhvezdí Labuť, vzdialenú približne 20 miliónov svetelných rokov. Celkový čas expozície je 58 minút a po spracovaní dát mi vznikla táto krásna fotografia, na ktorej pekne vidíme jej špirálne ramená, v ktorých môžeme vidieť ešte menšie útvary, dokážeme rozoznať štruktúru samotných ramien galaxie. A čo viac, vidíme aj jemné zmeny farieb v oblakoch plynu a prachu, ktoré tieto ramená obsahujú. Jediná smola je, že táto galaxia sa z nášho pohľadu nachádza v páse Mliečnej cesty a teda je mierne zatienená medzihviezdnym prachom našej vlastnej galaxie.

Rok 2024 nám nad naše hlavy priniesol úkaz, ktorý na slovenskej oblohe nie je tak častý. V máji došlo na Slnku k niekoľkým silným erupciam, ktoré vytvorili mohutné výrony koronálnej hmoty a tie boli nasmerované priamo na našu planétu. V noci z 10. na 11. mája došlo k najsilnejšej geomagnetickej búrke za posledných 21 rokov, čo spôsobilo nevídaný jav. A moja zrkadlovka našťastie bola pri tom. Medzi polnocou a jednou hodinou došlo doslova k výbuchu polárnej žiary a práve v tom čase som odfotil niekoľko desiatok fotografií. Polárnu žiaru som fotil prvýkrát, veď doteraz som nemal ani šancu ju vidieť a fotiť a nikdy by som nemyslel, že ju uvidím z domova. Takže nasledovala celá séria fotiek s rôznymi nastaveniami. Voľným okom bola viditeľná bez problémov a dokonca bolo vidno aj jej načervenalú farbu. Niečo nádherné. Jej stuhy siahali až priamo nado mňa a ja som sa len díval s úžasom. Z toho množstva fotografií som vybral tie najkrajšie a tie môžete obdivovať v mojej Galérii a tiež aj v článku Polárna žiara nad Slovenskom, v ktorom sa toho o tejto pamätnej noci dozviete viac.